Od neuveriteľnej pohostinnosti tamojších ľudí až po druhé najvyššie pohorie na svete, Karakoram, je Pakistan úžasná krajina, ktorá bohužiaľ nemá práve najlepšiu povesť, ale uisťujem ťa, že keď ju navštíviš osobne, určite zmeníš názor.
Strávil som tam zhruba mesiac cestovaním s batohom (video z mojej cesty nájdeš tu (v taliančine, ale môžeš si zapnúť titulky)) a preskúmal som hlavne sever krajiny. V tomto sprievodcovi nájdeš kopu informácií a rád, ako si čo najlepšie zorganizovať cestu na vlastnú päsť, ďaleko od hlavných turistických trás a ako vždy s ohľadom na rozpočet.
Rýchle menu

Ľadovec Hopper.
Keďže väčšina cestovateľov prichádza do krajiny kvôli jej slávnym horám, najlepšie obdobie na cestu do Pakistanu je približne od apríla do októbra, pretože počas zvyšku roka je veľa oblastí kvôli snehu úplne neprístupných a vo všeobecnosti sú teploty extrémne nízke a presúvanie sa po území je naozaj komplikované.
Na druhej strane, ak nemáš v úmysle navštíviť Karakoram, ale chceš sa jednoducho venovať historicky a kultúrne zaujímavým mestám v obrovskej pakistanskej nížine, najlepšie obdobie je od novembra do marca, teda v zime, keď sú teploty rozhodne príjemnejšie. V lete sa teploty môžu pokojne vyšplhať nad 40 stupňov a z vlastnej skúsenosti ťa uisťujem, že to vôbec nie je príjemné.
Získať víza ešte nikdy nebolo také jednoduché. Od januára 2019 je totiž možné požiadať o ne online cez oficiálnu stránku a pre nás Talianov (pravidlá sa líšia podľa občianstva, preto si over, čo platí pre teba) sa dá požiadať aj o takzvané „visa on arrival“, ktoré sa zvyčajne vydáva do 48–72 hodín. Turistické víza na jeden vstup s platnosťou troch mesiacov stoja 35 $, ale ak chceš, môžeš požiadať aj o dlhšie víza a s viacnásobným vstupom – cena je, samozrejme, vyššia. Cez ten istý portál sa dajú víza v prípade potreby aj predĺžiť. Na tejto stránke nájdeš kalkulačku nákladov.
Poznámka: Hoci web naznačuje, že víza pri prílete sa akceptujú len na letisku, po kontaktovaní imigračného úradu cez príslušný formulár mi potvrdili, že mi víza pri prílete prijmú bez problémov aj na pozemnej hranici s Indiou, a naozaj to tak aj bolo; pri iných pozemných hraniciach odporúčam kontaktovať imigračný úrad.
Aktualizácia z októbra 2024:
Od 14. augusta 2024 sa bude e-Visa vydávať bezplatne do 24 hodín a umožní pobyt na 90 dní.
Pakistan nevyžaduje žiadne povinné očkovanie, ale očkovanie proti hepatitíde A a hepatitíde B sa odporúča vždy.
Aktuálne informácie o vízach a podobných veciach nájdeš v cestovných odporúčaniach ministerstva zahraničných vecí svojej krajiny (napríklad slovenského Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí).

Pevnosť Altit.
V tomto sprievodcovi sú ceny často uvedené v miestnej mene. Oficiálna mena Pakistanu sa volá „pakistanská rupia“, skrátene „PKR“.
Kurz je približne 1€ = 310 PKR. Aktuálny kurz si odporúčam pozrieť na tejto stránke.
Pakistan je pomerne veľká krajina, ale, ako som už spomenul, väčšina návštevníkov sa – z dobrých dôvodov – sústreďuje takmer výlučne na severné regióny a presnejšie na štát Gilgit – Baltistan, v podstate pozdĺž Karakoram Highway, cesty, ktorá vedie cez pohorie Karakoram až k hranici s Čínou.
Práve v Gilgit – Baltistane som strávil veľkú väčšinu času počas svojej cesty po Pakistane, a preto nájdeš o tomto regióne najkompletnejšie informácie. Ak by ťa zaujímali iné oblasti krajiny, nezúfaj, pretože som zozbieral pomerne dosť informácií, ktoré ti, verím, prídu vhod.

Poznámka: V sprievodcovi nájdeš viackrát odkazy na https://www.alltrails.com/. Ak chceš používať offline navigáciu priamo z aplikácie Alltrails, musíš prejsť na pro verziu. Problém však môžeš obísť tak, že si stiahneš súradnice z desktopovej verzie stránky vo formáte „Google Earth KML“ a potom ich nahráš do aplikácie Organic Maps, ktorá je absolútne jednou z mojich obľúbených aplikácií na cestovanie.
Islamabad, v podstate postavený z ničoho v roku 1960 s jediným cieľom stať sa hlavným mestom krajiny, je v porovnaní so zvyškom Pakistanu naozaj netypické mesto: cesty, ktoré mestom prechádzajú, sú široké a plynulé, je tu kopa zelene a vidieť luxusné domy a autá nie je vôbec zriedkavé, žije tu totiž celá politická trieda a elita krajiny.
Vzhľadom na jeho nedávny vznik toho mesto z historického hľadiska veľa neponúka a odporúčam ti venovať čas iným destináciám, ale ak máš k dispozícii čo i len jeden deň, je tu pár vecí, ktoré stoja za návštevu.
Odporúčam navštíviť mešitu Faisal (Google Maps), ktorá je najväčšia v krajine a jedna z najväčších na svete; dá sa k nej ľahko dostať taxíkom, alebo ešte lepšie cez Uber, a nech bývaš kdekoľvek, nemalo by to stáť viac ako pár eur.
Ďalšou zaujímavou aktivitou v meste je návšteva pohoria Margalla Hills: táto kopcovitá oblasť na okraji Islamabadu (mnohé chodníky začínajú priamo v meste!) ponúka kopu možností na jednodňové túry. Počas mojej návštevy v auguste bolo naozaj príliš horúco, ale ak ťa to zaujíma, Trail 3 (All Trails) a Trail 5 (All Trails) sa zdajú byť najobľúbenejšie.
Ak si chceš jednoducho užiť výhľad na mesto bez námahy, vezmi si taxík alebo si prenajmi motorku a choď na Monal (Google Maps). Ide o vyhliadku na konci chodníka číslo tri, ku ktorej vedie aj cesta; je tu pár reštaurácií a kaviarní, odkiaľ môžeš obdivovať západ slnka nad mestom. Ďalšou vyhliadkou, ešte bližšie k mestu, je Daman-e-Koh (Google Maps), aj sem sa dá dostať pešo i autom.

Mešita Faisal.
Doprava do Islamabadu
Islamabad je priamymi spojeniami prepojený s mnohými väčšími mestami Pakistanu, z Lahore premávajú autobusy približne každú polhodinu a cesta trvá zhruba štyri hodiny. Autobusy z Gilgitu zasa odchádzajú neskoro doobeda/skoro popoludní a do Islamabadu prichádzajú skoro ráno, približne 15 hodín.
Ubytovanie v Islamabade
Hermes Urban Stay (ex Backpackers Hostel & Guest House) je naozaj skvelé ubytovanie, viac než hostel je to byt prerobený na hostel, naozaj priestranná spoločná miestnosť, spoločná kuchyňa, výborné wifi, milý a ochotný personál. Odporúčam rezervovať si včas, pretože nemajú veľa lôžok a býva často vypredané. Ďalšou skvelou možnosťou je Coyote Den Travelers Hostel Islamabad.
Ak hľadáš niečo luxusnejšie, Shelton’s Rezidor má dobré recenzie a je na skok od mešity Faisal.
Lahore je druhé najväčšie mesto Pakistanu a v plnom zmysle slova sa považuje za kultúrne hlavné mesto krajiny. Ak prichádzaš po súši z Indie, je to povinná zastávka, ale návštevu vrelo odporúčam každému.
Opevnené mesto (Google Maps) je miesto, kde sa nachádzajú všetky hlavné turistické atrakcie a historické budovy. Vrelo odporúčam stráviť aspoň pár hodín prechádzkou po uličkách, ktoré sa len hmýria životom, bazáre a street food sú doslova všade a najlepšie je, že v opevnenom meste je premávka prakticky nulová. Z Mall Road, kde sa nachádza väčšina ubytovaní, do opevneného mesta stojí taxík cez deň 100–200 rupií a večer 200–300 rupií.
Mešita Badshahi
Aj tu ide o jednu z najväčších mešít na svete, nádvorie pojme až 100 000 veriacich a na rozdiel od mešity v Islamabade má klasickejší štýl (Google Maps).
Každý taxikár vie, ktorý vchod je ten správny, ale ak by si chcel k mešite ísť pešo, jediný vstup pre verejnosť je na tomto mieste; je to naozaj veľký komplex, kde je okrem mešity aj pár reštaurácií, pekná zelená plocha, pevnosť v Lahore (Google Maps) a sikhský chrám (Google Maps).
Prišiel som neskoro popoludní a stihol som navštíviť len mešitu, vstup je zadarmo, ale odloženie topánok v úschove vonku stojí 20 rupií a keď vojdeš, nasmerujú ťa k múzeu, kde ťa pri odchode požiadajú o dobrovoľný príspevok.
Chrám sa dá navštíviť len ráno (nepamätám si presný čas), zatiaľ čo vstup do pevnosti (200 rupií) je možný len do 17:40, mešita je naopak otvorená do 20:00.

Mešita Badshahi.
Mešita Wazir Khan
V opevnenom meste je ďalšia naozaj zaujímavá mešita, ktorú stojí za to navštíviť. Volá sa Wazir Khan (Google Maps) a bola postavená v sedemnástom storočí; hoci nie je taká pôsobivá ako Badshahi, určite sa oplatí navštíviť ju už len preto, že za 100–200 rupií (cena sa dá zjednávať) môžeš vyliezť na jednu z veží po bokoch mešity, odkiaľ máš neuveriteľné výhľady na mesto.
Múzeum mesta Lahore
Je to najväčšie a najvýznamnejšie múzeum v krajine, otvorené v roku 1864 v koloniálnom období, a má naozaj pôsobivú zbierku artefaktov od budhistického po islamské umenie s kopou rukopisov, zbraní, kostýmov a starožitných šperkov. Je otvorené každý deň od 9:00 do 19:00 okrem piatka, vstup pre cudzincov stojí 1000 rupií (Google Maps).
Ceremónia na hranici Wagah
Hraničný priechod Wagah (na pakistanskej strane) alebo Attari (na indickej strane) je jediný otvorený priechod medzi oboma krajinami a každý deň sa tu koná dosť zvláštna ceremónia. Hranica je otvorená len od 10:00 do 16:00 a okolo 15:00 sa začína skutočná ceremónia zatvárania, počas ktorej pohraničné jednotky oboch štátov defilujú v tradičných kostýmoch a predvádzajú skutočnú šou, zatiaľ čo ľudia sledujú z tribún.
Ceremóniu som sledoval z indickej strany, ale samozrejme si vítaný aj na pakistanskej strane. Vstup je zadarmo a – hoci nezdieľam tieto súťaže v tom, kto ho má väčší, medzi dvoma krajinami, ktoré rozhodne nepotrebujú zvyšovať napätie – myslím si, že si to rozhodne nesmieš nechať ujsť.
Tuk tuk z Lahore na hranicu stojí 600–700 rupií a ak ho požiadaš, aby na teba počkal, pravdepodobne sa dá dohodnúť na 1000 rupiách tam a späť, je to o málo viac ako 30 km, asi hodinu.
Poznámka: Otváracie a zatváracie hodiny hranice sa zdajú často meniť, a teda aj začiatok ceremónie, preto ti odporúčam overiť si to na mieste.

Ceremónia na hranici Wagah.
Doprava do Lahore
Do Islamabadu a z neho premávajú autobusy prakticky každú polhodinu. Spomedzi „pekných“ autobusov je Nazi express najlacnejšia spoločnosť, 900 rupií. Skyways 1100 rupií a Faisal Movers 1200 rupií. Terminály všetkých troch spoločností sú blízko seba, na juh od Lahore, tuk tuk z Mall Road stojí približne 300 rupií.
Ak prichádzaš z Indie (Amritsar), môžeš ceremóniu na hranici Wagah skombinovať s prechodom hranice: prejdi imigračnou kontrolou a potom sa vráť pozrieť ceremóniu, vďaka tomu by malo byť aj jednoduchšie nájsť odvoz do Lahore po skončení ceremónie.
Ubytovanie v Lahore
Lahore Backpackers sa zdá byť najobľúbenejšou možnosťou medzi cestovateľmi s batohom, ja som spal kúsok od neho v Regale Internet Inn, internet je naozaj rýchly a personál je milý a ochotný, ale nečakaj nič viac, pokiaľ ide o prostredie.

Mešita Wazir Khan.
Gilgit je hlavné mesto štátu Gilgit – Baltistan a prakticky povinná zastávka pre každého, kto chce preskúmať sever krajiny. Samotné mesto však nemá veľa čo ponúknuť, ale napriek tomu zostáva ideálnou základňou na začiatok objavovania okolitých dolín.
V každom prípade, keďže tu veľmi pravdepodobne stráviš aspoň deň či dva, hneď po príchode a pred návratom do Islamabadu odporúčam prejsť sa po hlavnej ceste, ktorá vedie k bazáru, a ak miluješ kuracie mäso, túto reštauráciu si musíš absolútne vyskúšať.
Ďalšou atrakciou neďaleko mesta, ktorú by si mohol navštíviť, je Kargah Buddha (Google Maps), archeologická lokalita zo siedmeho storočia, nachádzajúca sa asi 8 km na západ od Gilgitu, kde sa nachádza do skaly vytesané zobrazenie Budhu. Zdá sa, že od cudzincov začali pýtať 1000 rupií, ak máš obmedzený rozpočet, asi sa to neoplatí.
Doprava do Gilgitu
Z Islamabadu premávajú každú noc nočné autobusy aspoň dvoch spoločností: NATCO, čo je štátna spoločnosť, má viacero odchodov od 14.00 do 21.00, ale spoje môžu odpadnúť, ak autobus nie je plný. Cestou sú dve kontrolné stanovištia pre turistov, kde treba odovzdať kópiu pasu. Lístok stojí 3020 PKR. Čitateľka blogu mala pozitívnu skúsenosť: „Autobus bol pohodlný, nerobil medzizastávky na nakladanie ľudí pri ceste (ako sa to v Indii vo verejných autobusoch deje vždy) a trvalo mi to 16 hodín kvôli zosuvu pôdy za Chilasom.“
Ja som sa rozhodol pre Faisal Movers na odporúčanie hostela, kde som býval v Islamabade, má odchody o 20:00 a o 22:00, stojí 4000 PKR, ale služby sú mierne povedané bezchybné, autobusy sú nové a každé sedadlo má obrazovku ako v lietadle, vrelo odporúčam aj na základe rozprávania iných cestovateľov, ktorí išli s NATCO, v každom prípade je to aspoň 15 hodín autobusom.
Ďalšia rada pre tých, ktorí cestujú s obmedzeným rozpočtom: keď vystúpiš na autobusovej stanici v Gilgite, nechytaj taxík, po hlavnej ceste (po boku stanice) jazdia malé nákladné autíčka Suzuki, ktoré chodia tam a späť po ceste a slúžia ako verejná doprava, jazda stojí len 25 rupií.
Pre tých, ktorí majú naopak bohatší rozpočet, málo času alebo si jednoducho chcú ušetriť 15 hodín v autobuse, má Gilgit denné letecké spojenia s Islamabadom, približne 100 €, pozor však, pretože kvôli zlému počasiu vo vysokej nadmorskej výške môžu byť lety zrušené bez upozornenia.
Aktualizácia z októbra 2024 od čitateľky blogu:
Kúpili sme si let do Gilgitu, ale bol zrušený, ako väčšinou. Na sever sa vždy oplatí vziať let do Skardu, ale to sme nevedeli a išli sme po súši tam aj späť, ale cesta je veľmi vyčerpávajúca. Niektoré spoločnosti ako Faisal Movers už neberú „individuálnych“ turistov do autobusov, pretože v autobuse musí byť policajt na kontroly. Išli sme tam aj späť súkromným taxíkom a cena je okolo 8000 PKR na osobu. Skupiny si môžu prenajať minibusy a cestovať takto so sprievodom.
Ubytovanie v Gilgite
Medina Hotel 2 je skvelý lacný a čistý hotel, ktorý má aj spoločnú izbu (dorm). Všetky izby sa otvárajú do naozaj pekného vnútorného nádvoria, reštaurácia ponúka výborné jedlo za nízku cenu, wifi nie je vôbec zlá a personál je super milý a ochotný. Ak by si to potreboval, môžeš si tu tiež nechať niektoré veci v úschove, kým preskúmavaš zvyšok regiónu, zorganizovať túry a prenajať si vozidlá. Vrelo odporúčam.
Fairy Meadows je bez pochýb turistická destinácia par excellence na severe Pakistanu. To, čo bolo v minulosti len horským pasienkom s pár pastiermi, je dnes skutočným turistickým strediskom ponoreným medzi zeleň a hory s ubytovaním pre každú peňaženku. Odtiaľto sú spektakulárne výhľady na ľadovec Rakhiot a neďaleký Nanga Parbat, ktorý má 8126 metrov a je deviatou najvyššou horou sveta!

Nanga Parbat z Fairy Meadows.
Ako naznačuje názov odseku, z Fairy Meadows sa dá, ak si v slušnej kondícii, dostať do základného tábora Nanga Parbat za jeden deň. Je to o málo viac ako 8 km a asi 700 metrov prevýšenia, chodník je vyznačený v Organic Maps (ktoré vrelo odporúčam stiahnuť!) a ak ideš svižným tempom, dá sa dôjsť za 3–4 hodiny. Keď dorazíš na túto vyhliadku, choď po pravom chodníku – cestou tam som išiel ľavým, ktorý vedie nižšie, a okrem toho, že treba prejsť pár potokov nie práve bezpečným spôsobom, chodník má kopu rôznych stôp a vôbec nie je ľahké ho sledovať. Pravý chodník je naopak oveľa vychodenejší a myslím, že je ten „oficiálny“, hoci úsek, ktorý prechádza ľadovcom, nie je ani v tomto prípade práve ľahké sledovať, napriek tomu, že tu a tam stojí nejaká kôpka kameňov, ktorá označuje cestu. V každom prípade nič nemožné, ale dávaj pozor, kam stúpaš!
Keď dosiahneš základný tábor, nečakaj žiadnu vymoženosť ani pamätník, je tam len kríž a dokopy štyri tabuľky, navyše v deň mojej návštevy som tam bol jediný, ale výhľady na Nanga Parbat sú naozaj spektakulárne!
Zhrnutie: do základného tábora by si sa z Fairy Meadows mal dostať maximálne za 3–5 hodín a späť nie za viac ako 3–4 hodiny, odporúčam vyraziť skoro ráno, pretože rána bývajú spravidla pokojnejšie. Z vlastnej skúsenosti sa to celé dá pokojne zvládnuť na vlastnú päsť, ale po rozhovore s iným cestovateľom: na vyššie spomínanej vyhliadke (kde je rázcestie) môže byť, ak prídeš neskoro, policajt (ja som očividne prešiel príliš skoro), ktorý ťa z bezpečnostných dôvodov nepustí ďalej samého. Nezúfaj, pretože podľa toho, čo mi povedali, ťa policajt sprevádza zadarmo a v podstate funguje ako sprievodca.
Ak by si sa necítil komfortne robiť to, čo je popísané, na vlastnú päsť, sprievodca na celý deň by ťa nemal stáť viac ako 3000 PKR a ak si myslíš, že zvládnuť všetko za jeden deň je priveľa, môžeš prenocovať v Behale, osade pastierov, ktorá leží zhruba v polovici cesty medzi Fairy Meadows a základným táborom. Aj tu sa dá prespať a sú tu ubytovania od stanov až po pekné drevené bungalovy, navyše je atmosféra uvoľnenejšia ako na Fairy Meadows, kde býva väčšina ľudí.
Alternatívne by si mohol jednoducho navštíviť Behal a potom za jeden deň dôjsť na vyhliadku bez toho, aby si šiel ďalej (veľmi veľa ľudí robí presne to), a užiť si početné ďalšie vyhliadky pozdĺž chodníka, ktorý je až po toto miesto absolútne ľahko sledovateľný a naozaj príjemný.
Napokon, ako to robí veľa miestnych turistov, by si mohol jednoducho stráviť pár oddychových dní na Fairy Meadows a v okolí, popíjať šálky kávy a obdivovať okolitú panorámu.

Nanga Parbat z Behalu.
Doprava na Fairy Meadows
Dostať sa na Fairy Meadows nie je práve jednoduché. Prvým krokom je dostať sa na Rakhiot Bridge, ktorý sa nachádza asi 80 km južne od Gilgitu pozdĺž Karakoram Highway, na čo máš v podstate tri možnosti: vziať minibusy smerujúce do Chilasu, ktoré odchádzajú každú hodinu zo stanice v Gilgite (cena 250 rupií, asi hodina a pol), vziať taxík alebo stopovať, čo funguje skvele. Technicky, ak prichádzaš do Gilgitu autobusom z Islamabadu, môžeš sa nechať vysadiť priamo pri Rakhiot bridge bez toho, aby si najprv išiel cez Gilgit, je tu pár hotelov, kde si môžeš nechať nadbytočnú batožinu, kým sa vyberieš na Fairy Meadows.
Nech sa rozhodneš akokoľvek, odporúčam ti dôjsť k Rakhiot bridge čo najskôr. Jediný legálny spôsob, ako pokračovať (je tu policajt, ktorý nedovolí pokračovať pešo), je nasadnúť do džípu prevádzkovaného miestnymi, ktorí to poriadne využívajú, cena sa zdá byť každý rok vyššia. V každom prípade v auguste 2019 bola cena (tam a späť) 8000 PKR a delila sa maximálne medzi 5 ľudí, ktorí sa však musia dohodnúť na dátume a čase návratu. Ak napríklad ty chceš stráviť dve noci na Fairy Meadows a ostatní ľudia, ktorí sa snažia naplniť džíp, chcú ostať len jednu noc, nemôžeš sa o džíp podeliť len pre cestu tam a musel by si zaplatiť džíp celý, v podstate bez 8000 rupií sa džíp nepohne. Podľa mňa je to podvod, ale bohužiaľ veci fungujú takto, v každom prípade keď nastúpiš, čaká ťa takmer dvojhodinová jazda na pokrytie sotva 14 km po ceste, ktorá rozhodne nie je pre slabé povahy, a keď dorazíš na toto miesto, kde cesta v podstate končí, čaká ťa 1–2 hodiny chôdze na Fairy Meadows.
Aktualizácia od čitateľky, ktorá navštívila Pakistan v lete 2023: „Džíp teraz stojí až 14 000 PKR, vždy sa dá zdieľať s niekým, s kým sa však treba dohodnúť na počte nocí a čase návratu; snažia sa nenechať zdieľať džíp s pakistanskými turistami, ktorí majú výrazne odlišný tarif… napriek tomu, cesta, sama o sebe nebezpečná, je vystavená početným zosuvom pôdy (a nielen keď prší), takže tento rok bola zatvorená niekoľko dní (dôležité je informovať sa – aj keď s ťažkosťami – pred dosiahnutím Raikot Bridge) a každopádne keď sa mi to konečne podarilo, bola tam blokáda, takže 3 km pred začiatkom treku bolo treba vystúpiť z džípu, prejsť kus pešo (veľmi exponovaný úsek) a potom vymeniť džíp (celková suma ostáva rovnaká, ale platí sa rozdelene za oba džípy).“
Aktualizácia z októbra 2024
Cena za džíp na Fairy Meadows je 16 000 PKR. Zvýšili cenu, pretože sa časť cesty zrútila a kým ju opravia, sú potrebné dva džípy a prerušený úsek sa prejde pešo (10 minút).
Ubytovanie na Fairy Meadows
Ako som už povedal, Fairy Meadows, hoci drahšie než zvyšok krajiny, od stanov po luxusné bungalovy, má možnosti tak trochu pre každú peňaženku, ceny sa dajú výrazne zjednávať a značne ovplyvňuje aj obdobie v roku, ale stan a spacák by mali stáť približne 500 PKR za noc, zatiaľ čo základný bungalov 2000 PKR. Greenland Resort je populárna možnosť medzi cestovateľmi. Osobne som spal v The Public House, kde som po poriadnom zjednávaní zaplatil 2500 PKR za dve noci v súkromnej izbe s kúpeľňou (zdá sa, že už nie je otvorené).
Minapin je malá dedina, ktorá sa nachádza približne 80 km severne od Gilgitu a je ideálnym východiskovým bodom pre každého, kto chce dôjsť do základného tábora Rakaposhi. Ak nemáš chuť na poriadnu drinu, odporúčam túto zastávku vynechať, ale ak máš možnosť, zastav sa aspoň na tejto vyhliadke, ktorá sa nachádza doslova pri Karakoram Highway, odkiaľ sú aj tak fantastické výhľady na horu Rakaposhi bez toho, aby si musel dôjsť do základného tábora.

Ľadovec Rakaposhi.
Ako som už povedal, dôjsť do základného tábora a vrátiť sa do Minapinu za jeden deň je poriadna drina, ale absolútne zvládnuteľná za 7–9 hodín podľa vlastného tempa, je to celkovo asi 18 km a 1600 metrov prevýšenia. Skrátka nie práve prechádzka, ale uisťujem ťa, že to stojí za to: keď sa dostaneš hore, naskytne sa ti neuveriteľný výhľad na horu Rakaposhi a ľadovec pod ňou, jedno z najpôsobivejších miest, aké som v živote videl.
Aj tu, bohužiaľ, chodník, ktorým treba ísť, nie je práve jasný, ale je vyznačený v Organic Maps. Ak chceš, na All Trails si môžeš stiahnuť aj GPS súradnice chodníka. V polovici cesty nájdeš Upper Hapakun Hotel & Camping, kde sa dá najesť a ak chceš, aj prenocovať a pokračovať nasledujúci deň. Skús vyraziť skoro ráno, zober si obed v balíčku a uži si panorámu!
Poznámka: Ak by ťa to zaujímalo, môžeš prenocovať v základnom tábore s vlastným vybavením, ak ho máš, alebo s miestnymi, ktorí tam majú stále stanovisko a ponúkajú stravu a ubytovanie. V druhom prípade však myslím, že je lepšie zorganizovať to z doliny. Napokon by si sa mohol spoliehať na miestneho sprievodcu a nasledujúci deň prejsť ľadovcom do základného tábora hory Diran. Ja som to nerobil, ale ako sa zdá, je to pekná túra, rozhodne ju nerob bez sprievodcu!

Základný tábor Rakaposhi.
Doprava do Minapinu
Osobne som sa do Minapinu dostal za jeden deň z Fairy Meadows stopovaním z Raikot bridge do Gilgitu, odkiaľ som potom vzal minibus do Aliabadu (Google Maps), a požiadal som ich, aby ma vysadili na križovatke, ktorá vedie do Minapinu. Tu som začal ísť pešo tie 3 km do dediny, hoci po ani nie 5 minútach sa zastavil miestny a ponúkol mi odvoz. Myslím, že existujú aj minibusy, ktoré idú priamo do Minapinu, ale sú oveľa zriedkavejšie než tie do Aliabadu, v každom prípade je stopovanie pravdepodobne najpohodlnejšia a úplne najrýchlejšia možnosť.
Ubytovanie v Minapine
Vrelo odporúčam prespať v Osho Thang Hotel, ubytovanie je naozaj čisté, má peknú vnútornú záhradu, personál je srdečný a jedlo je jednoducho vynikajúce!
Karimabad bol po stáročia najvýznamnejším mestom v údolí Hunza a dodnes je jeho hlavným mestom. Hoci ho Aliabad veľkosťou predbehol, mesto si zachováva nemalé historické a kultúrne dedičstvo s kopou zaujímavých miest v okruhu pár kilometrov. Obyvatelia sú tu takmer všetci ismailiti, najliberálnejšia vetva islamu, veľmi veľa žien chodí po ulici bez burky a môžu sa ti aj prihovoriť a zohnať alkohol vôbec nie je ťažké, takže nejeden mladý Pakistanec vníma Karimabad trochu ako náš Amsterdam.
Karimabad nebol náhodou najvýznamnejším mestom údolia, ktoré zhora skutočne ovláda z polohy, ktorá sa v minulosti určite považovala za strategickú, a dnes ponúka spektakulárne výhľady na všetky okolité štíty: ideálne miesto, kde stráviť pár dní oddychu, možno pri ochutnávaní orechového koláča (walnut cake) v Café de Hunza.

Pevnosť Baltit z chodníka, ktorý vedie na Ultar Meadows.
Pevnosť Baltit
Pevnosť Baltit (Google Maps) je naopak tá, ktorá zhora ovláda Karimabad, ide sa k nej pešo cez najstaršiu časť dediny s domami, ktorá miestami pripomína uličky starej európskej dediny. Interiér pevnosti som nenavštívil, obmedzil som sa na vonkajšie nádvorie, takže sa nevyjadrujem. Podľa toho, čo mi povedali, je interiér pevnosti menej holý než ten v Altite a naozaj je tam na čo pozerať. Vstup tu stojí tiež 1000 PKR. Otvorené každý deň od 9:30 do 17:30.
Pevnosť Altit
Pevnosť Altit (Google Maps) sa technicky nenachádza v Karimabade, ale v neďalekom Altite, no dá sa k nej pokojne dôjsť pešo, keďže je len 3 km od Karimabadu. Pevnosť je pamiatkou UNESCO a nedávno bola zrekonštruovaná, postavená na vrchole útesu je naozaj malebná, ale podľa mňa nestojí za cenu vstupného, ktoré pre nás cudzincov predstavuje 1000 PKR.
Na európske pomery málo, ale na miestne pomery skutočné šialenstvo, na tebe je voľba. V každom prípade, či sa rozhodneš pevnosť navštíviť alebo nie, odporúčam prejsť sa k jej vchodu, pretože prechádzaš starou časťou Altitu s tradičnými budovami po oboch stranách, naozaj pekné. Otvorené každý deň od 9:30 do 17:30.
Eagle’s Nest
Keďže si v Altite, odporúčam vyšplhať sa až na vyhliadku zvanú Orlie hniezdo (Google Maps). Odtiaľto je ešte spektakulárnejší výhľad na celé údolie a na ikonickú horu zvanú „Lady Finger“ a v diaľke vidieť aj Diran a Rakaposhi. Ja som sa tam vyšplhal za deň, ale ak chceš, dalo by sa tu aj prenocovať, keďže je tu veľa hotelov a reštaurácií.
Technicky by si mohol ísť pešo až na vrchol, ale z Karimabadu by ti to trvalo aspoň pár hodín. Ja som vyrazil s týmto nápadom, ale ako sa mi v Pakistane často stávalo, v polovici cesty sa zastavil miestny na motorke a ponúkol mi odvoz a pri návrate som neprešiel ani 200 metrov, kým sa stalo to isté. Ak by to nebol tvoj štýl a nechcelo by sa ti ani chodiť pešo, taxík by ťa nemal stáť viac ako pár eur.

Údolie Hunza z Eagle’s Nest.
Dedina Ganish
Niečo, čo podľa mňa naopak stojí za cenu lístka, je návšteva dediny Ganish (Google Maps): aj sem sa dá pokojne dôjsť pešo z Karimabadu, vchod na prehliadku so sprievodcom je približne na tomto mieste. Ide o najstaršie osídlenie pozdĺž starovekej Hodvábnej cesty v údolí Hunza a dodnes tu stoja budovy a mešity staré vyše 400 rokov. Vstup do dediny stojí 500 rupií a zahŕňa sprievodcu, ktorým bol v mojom prípade mimoriadne milý muž, ktorý nám poskytol veľa informácií. Tento muž sa po rokoch vedenia túr po celom Pakistane vrátil do svojej rodnej dediny, aby sa pokúsil prispieť k zviditeľneniu tejto lokality.
Základný tábor Ultar (Ultar Meadows)
Chodník, ktorý vedie do základného tábora hory Ultar, začína kúsok od pevnosti Baltit na tomto mieste. Teoreticky ide o pomerne krátku a peknú túru, ale nemohol som ju absolvovať, pretože roklina krátko po začiatku chodníka hneď za Karimabadom je odjakživa vystavená neustálym zosuvom pôdy a počas mojej návštevy tam pracovali, aby sa pokúsili situáciu vyriešiť. Takže, ak by ťa to zaujímalo, vrelo odporúčam informovať sa o aktuálnom stave bezpečnosti.
Doprava do Karimabadu
Osobne som stopoval z križovatky, ktorá vedie do Minapinu, a nečakal som dlhšie ako 5 minút, alternatívne môžeš vziať ktorýkoľvek minibus idúci do Aliabadu a odtiaľ sa pokúsiť zistiť, či nejaký minibus ide do Karimabadu, alebo vziať taxík/ísť pešo. Teoreticky je tu minibus, ktorý odchádza skoro ráno priamo z Minapinu do Aliabadu.
Ubytovanie v Karimabade
Odporúčam Old Hunza Inn, čisté a lacné izby, wifi, naozaj milý personál a nádherná spoločná miestnosť s veľkými presklenými stenami s výhľadom na celé údolie. V skutočnosti som spal v jednej z izieb Backpackers Stories by Old Hunza Inn, ide v podstate o ten istý objekt, ktorý má však teraz na Bookingu dva rôzne profily.
Údolie Hopper nie je súčasťou klasického itinerára pozdĺž Karakoram Highway, ale ak mu môžeš venovať pár dní, osobne si myslím, že sa to absolútne oplatí. Odporúčam najmä malú dedinu na konci cesty, ktorá vedie hore údolím, kde sa kúsok od ľadovca Hopper nachádza malá osada Hopper.

Malá dedina Hopper.
Mnohí sem prichádzajú jednoducho obdivovať ľadovec Hopper. Je to jeden z najdlhších ľadovcov na svete, samozrejme mimo polárnych oblastí, ktorého čelo je len kúsok od dediny, ktorá ho z výšky útesu, z početných vyhliadok, úplne ovláda a ponúka jedinečný výhľad. Je teda možné jednoducho prísť do Hopperu a užiť si fantastické výhľady na ľadovec pod sebou bez veľkej námahy. Ak by ťa to zaujímalo, je tu aj pár túr, ktoré začínajú priamo odtiaľto.
Úplne najobľúbenejšia trasa je tá, ktorá vedie k Rush Lake pod horou Rush, druhému najvyššie položenému alpskému jazeru v celej Ázii, takmer 4700 metrov, zvyčajne ide o viacdňový trek, ktorý prechádza aj popri vyhliadke, odkiaľ je vidieť K2. Ak si skúsený a obzvlášť rýchly, dá sa absolvovať na vlastnú päsť (na wikiloc nájdeš nahratú trasu), ale väčšina ľudí prespí aspoň jednu noc v stane a po ceste treba prejsť dva ľadovce, takže to nie je trek vhodný pre ľudí s malými skúsenosťami. V dedine je veľa sprievodcov a nosičov ochotných ponúknuť svoje služby bez toho, aby si minul majland.
Ja som úprimne nemal toľko času a na radu miestneho som sa obmedzil na dosiahnutie osady pastierov, odkiaľ sú výborné výhľady na Rush Peak v diaľke a na ľadovec Barpu, ktorý sa spája s Hopperom v blízkosti dediny.

Uprostred ľadovca Hopper.
Je to pekná túra, ktorú možno absolvovať za jeden deň, bohužiaľ chodník nie je vyznačený v Organic Maps (v skutočnosti som videl, že medzitým niekto pridal trasu). Ja som došiel až na toto miesto za niečo menej ako 3 hodiny a myslím, že to stačí na pekný panoramatický výhľad, ale ak chceš, dalo by sa pokračovať. Napriek tomu je naozaj ľahko sledovateľný, pretože ho často používajú miestni pastieri, jediný problém je, že treba prejsť ľadovcom Hopper, čo sa ukázalo byť o niečo komplikovanejšie, ako som si myslel. Najmä vstup na ľadovec a výstup z neho, ako ma vopred upozornili miestni ľudia: nakoniec som cestu našiel, ale vôbec to nebolo jednoduché, takže aby som sa zbavil akejkoľvek zodpovednosti, odporúčam zobrať si miestneho sprievodcu!

Miesto, kde skončila moja túra, ľadovec Barpu.
Doprava do Hopperu
Ak sa chceš do Hopperu dostať verejnou dopravou, máš len jednu možnosť: je tu totiž jediný minibus, ktorý odchádza každý deň o 12:00 z Aliabadu a nasledujúci deň okolo 7:00 schádza dole. Cestou tam som však úspešne stopoval, keď som čakal na tomto mieste, ku ktorému sa dá z Karimabadu ľahko dôjsť pešo. Cestou späť sa mi podarilo „nastúpiť“ na zadnú časť minibusu, ktorý bol už plný, a vysadil ma na tej istej križovatke, a všetko za 70 rupií.
Ubytovanie v Hopperi
Ja som spal v Rush Lake Gateway Hotel, „zaviazaný“ tým, že pán, ktorý ma vzal autom, keď som stopoval, bol priateľ správcu, takže som sa cítil povinný. V každom prípade som mal súkromnú izbu s kúpeľňou za 1500 PKR a podávané jedlo bolo vynikajúce, ale v dedine môžu byť aj lacnejšie možnosti.
Passu je ďalšia skvelá zastávka pozdĺž Karakoram Highway, je to malá dedinka na ceste k čínskej hranici, nachádza sa tu jedno z najikonickejších pohorí krajiny: „kužele Passu“, ktoré so svojím špicatým tvarom vyzerajú takmer nezdolateľne.

Kužele Passu.
Jazero Attabad
Ešte pred príchodom do Passu sa dá, ak chceš, zastaviť pri jazere Attabad, je to jazero extrémne intenzívnej smaragdovomodrej farby, ktoré vzniklo v roku 2010 v dôsledku katastrofálneho zosuvu pôdy, ktorý doslova zmietol celú dedinu. Pri prejazde po Karakoram Highway je jasne vidieť obrovský kus hory, ktorý sa odtrhol a dal vzniknúť jazeru, ktoré je dnes turistickou atrakciou s ponukou aktivít ako vodné skútre, rybolov alebo jednoducho plavba loďou.
Visutý most v Passu
Keď pokračuješ ďalej smerom na Passu, ďalšou atrakciou je visutý most cez rieku Hunza, považuje sa za jeden z najnebezpečnejších na svete, pretože vôbec nie je vo výbornom stave a dosky, na ktoré sa dá stúpať, sú od seba vzdialené, prechod je z bezpečnostných dôvodov zakázaný, ale na začiatku mosta sa dá urobiť obligátna fotka. Aktualizácia: Ako sa zdá, teraz sa už cez neho dá prejsť, predstavujem si, že sa dajú urobiť pekné fotky.
Ľadovec Passu
Ľadovec je vidieť aj z cesty, ale vrelo odporúčam veľmi krátku túru, ktorá začína pri jazere Borith. Odtiaľto stačí ísť necelú hodinu a dôjdeš na nádherné vyhliadky na ľadovec pod sebou (Google Maps); na začiatku sa ide po ceste, zatiaľ čo posledný úsek je po dobre udržiavanom a ľahko sledovateľnom chodníku, ktorý je navyše vyznačený v Organic Maps. Ja som došiel až na túto vyhliadku, ale ak chceš, dalo by sa pokračovať ďalej.
K jazeru som sa dostal v spoločnosti Španiela s autom, s ktorým som sa zoznámil pár dní predtým, ale ak si bez dopravného prostriedku, so stopovaním by si nemal mať žiadny problém, je to len 10 km od Passu.

Ľadovec Passu.
Ľadovec Batura
Ľadovec Batura je ešte bližšie k dedine a dá sa pokojne dôjsť pešo, môžu existovať aj iné chodníky vedúce k lepším vyhliadkam, ale osobne som išiel po tomto (jedinom, ktorý je v Organic Maps). Aj tu je chodník ľahko sledovateľný a jasne je vidieť, že stúpa po svahu aj z dna doliny. Z vrcholu „kopca“ je jasne vidieť ľadovec, ale výhľady nie sú výnimočné, pretože ten sa stáča za horu. Ak chceš, dá sa pokračovať ďalej, ale bolo už neskoro a radšej som sa vrátil, v každom prípade to stojí za to, aj keď výhľad na ľadovec nie je to najlepšie, ten na údolie a kužele Passu stojí za to.
Napokon, v hoteli, kde som býval, ponúkali aj ďalšie dlhšie treky a výlety na ľadovce, ale úprimne k tomu nemám informácie.
Doprava do Passu
Aj tu som došiel stopom: doktor z Gilgitu ma vzal od križovatky, ktorá vedie do Hopperu, až do Passu, hoci on sa musel zastaviť skôr. Alternatívne môžeš vždy vziať ktorýkoľvek minibus, ktorý práve ide a mieri na sever.
Ubytovanie v Passu
Ja som spal v Passu Inn. Rodina, ktorá hotel vedie, je naozaj pohostinná (hlavne starý pán), izba bola čistá, jedlo výborné a je tu pekné nádvorie na oddych a keď je elektrina, majú aj wifi! Pôvodná požiadavka bola 1500 PKR za noc, ale podarilo sa mi zjednať na 1000 PKR. Ďalšou populárnou možnosťou sa zdá byť Passu Peak, ale podľa toho, čo mi povedali, je drahšie.

Chodník na vyhliadku na ľadovec Passu.
Na úvod poznamenávam, že keď som prišiel do Passu, otočil som sa a vrátil som sa späť, trochu kvôli času, trochu preto, že dôjsť k čínskej hranici a urobiť si obligátnu fotku na vrchu priesmyku ma až tak nezaujímalo.
V každom prípade, Sost je v podstate posledná dedina pred hranicou s Čínou, ktorá je len 80 km severnejšie. Nie je tu veľa čo robiť, okrem snahy zorganizovať taxík, ktorým sa na druhý deň dostaneš na priesmyk.
Poznámka: Pakistanská imigrácia sa nachádza tu. Ak teda chceš pokračovať ďalej do Číny, pamätaj, že už musíš mať víza a podľa toho, čomu som rozumel, si tiež povinný nechať sa sprevádzať čínskym sprievodcom, pretože vojensky dôležitá zóna má naozaj prísne predpisy. Ak plánuješ prekročiť hranicu, na tejto stránke nájdeš podrobného sprievodcu.
Doprava do Sostu
Verejná doprava sem ide až do cieľa, takže ktorýkoľvek minibus mieriaci na sever by ťa mal dovezieť na miesto, alternatívne môžeš vždy stopovať.
Ubytovanie v Soste
Pamir Serai Guesthouse sa zdá byť populárnou možnosťou medzi cestovateľmi.
Nachádza sa vo výške 4600 metrov nad morom, je najvyšším bodom Karakoram Highway a najvyšším hraničným priesmykom na svete, a preto sa v plnom zmysle slova stal turistickou atrakciou, na ktorú každý deň v letnom období (v zime je priesmyk zatvorený) prichádza veľmi veľa ľudí, aby si urobili obligátnu fotku. Ja som tam, ako som už spomenul, nebol, ale ak máš čas, mohlo by to byť niečo pekné a netradičné.
Navyše, podľa toho, čo mi povedali, je cesta na priesmyk naozaj scénická. Na priesmyk sa však nedá dostať verejnou dopravou, pretože hoci existujú autobusy mieriace do Číny, vystúpiť na hranici a potom sa vrátiť autobusom idúcim opačným smerom alebo stopom nie je povolené. Takže jediná možnosť je vziať taxík, ktorý by podľa môjho prieskumu mal stáť približne 3000 PKR; ideálne by bolo nájsť niekoho na zdieľanie, nezabúdaj, že treba zaplatiť aj vstup do národného parku Khunjerab, 1300 PKR.

Priesmyk Khunjerab.
Skardu je križovatkou všetkých expedícií smerujúcich na K2, ako aj trekov, ktoré vedú do základného tábora. Odtiaľto sa totiž pokračuje do Askole, kde končí cesta a začína samotný trek. Ak by ťa to zaujímalo, vedz, že to trvá minimálne 12 dní a ceny začínajú od 1500 $. Výborného sprievodcu nájdeš na tejto stránke.
V Skardu úprimne povedané nie je veľa čo robiť a myslím, že jeden deň je viac než dosť na návštevu Múzea K2, ktoré sa nachádza vedľa PTDC Motel; múzeum financovala talianska vláda a rozhodne stojí za návštevu!
Ďalšie zaujímavé miesta nie príliš ďaleko od Skardu sú pevnosť Kharpocho, púšť Katpana a napokon takzvaná „Buddha Rock“. Aj len návšteva týchto posledných dvoch miest bez vlastného dopravného prostriedku je dosť nepohodlná a preto odporúčam stráviť v Skardu len jeden deň. Ak by si mal vlastný dopravný prostriedok, alebo by si bol ochotný prenajať si ho či zaplatiť vodiča, mohol by si navštíviť aj niektoré vodopády, ktoré sa nachádzajú v okolí Skardu, ako Manthokha, Khamosh a Basho.
Napokon, Hushe je odľahlá dedina, ktorá sa nachádza v rovnomennom údolí asi 150 km od Skardu; miestne dievča mi ju opísalo ako rozprávkovú dedinu a pre mnohých, hlavne motorkárov, je konečným cieľom tejto časti Karakoramu, odtiaľto navyše začína množstvo trekov ako Gondogoro La, Concordia a Charakus. Sprievodcu nájdeš na tejto stránke.

Púšť Katpana.
Doprava do Skardu
Ja som mal šťastie, že som cestu absolvoval v Toyote Runner môjho španielskeho kamaráta, s ktorým som sa zoznámil pár dní predtým, takže som sa vyhol tomu, čo je vo všeobecnosti dosť nepohodlná cesta, ak sa robí verejnou dopravou. Cesta, ktorá spája Gilgit so Skardu, je totiž obzvlášť náchylná na zosuvy pôdy a padanie balvanov (hlavne počas obdobia monzúnov), ktoré môžu spôsobiť dočasné uzávierky a neustále údržbové práce, ktoré predlžujú čas cesty až na viac ako 10 hodín. Prvý minibus odchádza z Gilgitu o 9:00, takže teoreticky by si mohol urobiť celú cestu naraz zo Sostu, odkiaľ ide autobus o 5:00. Ak chceš, Skardu má letisko s letmi do Islamabadu a z neho.
Ubytovanie v Skardu
Ja som spal v Indus Motel, priestranná a čistá izba so súkromnou kúpeľňou, pôvodná požiadavka bola 2500 PKR za noc, ale podarilo sa mi zjednať až na 1000 PKR. Milý personál a dobré jedlo za lacné ceny.
Náhorná plošina Deosai, ležiaca v priemernej nadmorskej výške 4141 metrov nad morom, sa považuje za druhú najvyššiu náhornú plošinu na svete. Panoráma, ktorú tu stretneš, je úplne iná než to, čo si videl doteraz, ide totiž o extrémne zelenú kopcovitú krajinu, ktorá nemá naozaj nič spoločné so skalnatými štítmi, ktoré charakterizujú zvyšok regiónu.

Náš kemp na noc.
Národný park Deosai je ideálny pre milovníkov kempovania, rybolovu a prírody všeobecne. Nie sú tu žiadne osobitné túry, ktoré by sa dali v parku absolvovať, a v podstate sa človek obmedzí na sledovanie nespevnenej cesty, ktorá ním prechádza, s pár zastávkami tu a tam.
Po ceste by si mohol zahliadnuť niektoré z pôvodných druhov, ako medveď hnedý himalájsky, vlk sivý a leopard snežný! Dve klasické zastávky sú pri Bara Pani Bridge, kde je reštaurácia a myslím, že ponúkajú aj stany na prenocovanie, Chota Pani, ktoré ponúka viac-menej rovnaké zariadenia, a napokon jazero Shausar. Vstup do parku stojí 1300 PKR.
Doprava do Deosai
Pre prípad, že by to nebolo jasné, túto časť cesty som absolvoval v spoločnosti svojho španielskeho kamaráta s autom, s ktorým sme v parku aj prenocovali. Verejná doprava bohužiaľ nie je možnosť: ak by si ho teda chcel navštíviť, pravdepodobne je lacnejšie zaplatiť džíp, ktorý ťa za jeden deň odvezie zo Skardu do Astore a prejde cez park, ktorý je uprostred. Podľa môjho prieskumu sa cena pohybuje medzi 8000 a 10 000; takže nájsť niekoho, s kým sa o ňu podeliť, by bolo ideálne, skupina backpacking Pakistan by mohla byť to pravé miesto. Cesta zo Skardu do Astore trvá asi 7 hodín.
Ubytovanie v Deosai
Ako som už povedal, mnohí navštevujú park za jeden deň, pri Bara Pani Bridge a Chota Pani sa technicky ponúkajú stany na spanie. My sme mali vlastné kempingové vybavenie a rozložili sme sa pri rieke pred príchodom do Bara Pani, podľa toho, čo nám povedali, sa dá kempovať viac-menej kdekoľvek bez problémov. Aj v auguste bola v noci naozaj zima.

Jazero Shausar.
Astore samo osebe nemá veľa čo ponúknuť, ale je prakticky povinnou zastávkou pre tých, ktorí chcú navštíviť rozhodne krajšie Rama Lake (Google Maps): toto alpské jazero sa totiž nachádza pod severnou stenou Nanga Parbat, v podstate na opačnej strane ako Fairy Meadows, o ktorých som písal predtým.
Jazero smaragdovozelenej farby obklopené zasneženými štítmi je nepochybne naozaj malebné miesto. Bohužiaľ, alebo našťastie, sa k nemu dá dostať pomerne ľahko, pretože cesta vedie až na Rama Meadows, odkiaľ sa potom za približne pol hodiny dôjde k jazeru: vďaka tomu je extrémne populárne. Na Rama Meadows z Astore by nemalo byť vôbec ťažké stopovať, alternatívne môžeš zorganizovať taxík.
Na záver, z Rupalu, dediny, ktorá leží o málo viac ako 30 km od Astore, začína 5-dňový trek, ktorý som nemal možnosť absolvovať, ale zdá sa naozaj pekný a v podstate vedie do základného tábora južnej steny Nanga Parbat. Na tejto stránke nájdeš stručný popis.

Jazero Rama.
Doprava do Astore
Ak prichádzaš zo Skardu cez Deosai v džípe, zváž možnosť zahrnúť aj dopravu k jazeru Rama, napríklad takto nejako:
Z Astore potom premáva časté spojenie verejnou dopravou do Gilgitu, cesta je v dobrom stave, 4–5 hodín.
Ubytovanie v Astore
Osobne sme kempovali v lese pri Rama Meadows, ktoré sa nachádzajú v podstate tam, kde končí cesta a začína chodník vedúci k jazeru. V okolí je viacero kempov, ktoré ponúkajú jedlo a stany na spanie, popri pár zariadeniach, ktoré prenajímajú izby, vrátane PTDC. Ak nekempuješ, návšteva jazera za jeden deň a spanie v Astore je rozhodne lacnejšie.
To, čo je popísané doteraz, sú hlavné destinácie na severe krajiny, ak sa viac-menej držíš klasického itinerára pozdĺž Karakoram Highway, v tejto sekcii však chcem dať pár podnetov tým, ktorí majú viac času alebo sa jednoducho chcú vydať do destinácií mimo hlavných turistických trás.
Provincia pokrýva v podstate severozápad krajiny a dá sa skombinovať s Karakoram Highway. Namiesto smerovania do Gilgitu sa vydaj do Péšávaru a pokračuj na sever cez údolie Swat a Chitral, a potom sa vráť do regiónu Gilgit Baltistan cez priesmyk Shandur.
Pred absolvovaním tohto itinerára však vedz, že tento región je najkonzervatívnejší v krajine, väčšina obyvateľstva totiž patrí k etnickej skupine Paštúnov, jednej z najfundamentalistickejších v islame. Ak si teda žena, snaž sa absolútne obliekať slušne a pre mužov sa odporúča nosiť miestne oblečenie „salwar kameez“.
Poznámka: Niektoré regióny patriace k tomuto štátu, hlavne tie blízko afganskej hranice, treba považovať za nestabilné a nie práve bezpečné, odporúčam ti urobiť si potrebný prieskum, pretože situácia sa neustále mení.

Zvedavé zvieratá v pakistanských horách.
Péšávar je najstaršie mesto Pakistanu a jedno z najstarších v celej Ázii. Dnes je hlavným mestom provincie Khyber Pakhtunkhwa a v starom meste sa nachádzajú niektoré z najlepších bazárov v krajine. Ďalšou turisticky zaujímavou lokalitou je pevnosť Bala Hisar. Medzi Péšávarom a Islamabadom sú časté spojenia.
Prinášam skúsenosť jednej čitateľky blogu: „Bola som tam na jeden deň (odchod zo stanice Faisalbad v Islamabade, autobusom Daewoo, asi 2 a pol hodiny, približne 700 PKR, s možnosťou rezervácie online): je to miesto s osobitnou atmosférou, skôr ‚hard core‘, bola som v starom meste, ale dali mi najavo, aby som nechodila do severnej časti mesta, kde je park… ľudia (len muži) sú veľmi zvedaví a vo všeobecnosti milí, zdá sa, že turistov často nevidia. Ak človek nechce vidieť archeologické lokality, myslím, že jeden deň stačí, ale odporúčam. (V Péšávare je výhodné zmeniť peniaze a dajú sa získať víza do Afganistanu).“
Z Péšávaru pokračuj na sever cez údolie Swat, naozaj spektakulárnu horskú oblasť, ktorá ponúka veľa možností na trekking, ďaleko od hlavných turistických trás. V minulosti bola oblasť pod kontrolou Talibanu – aj v roku 2017, teda nie až tak dávno – a údolie bolo pre turistov zakázané, ale teraz to vyzerá, že sa situácia stabilizovala.
Hlavné turistické destinácie v údolí sú: Malam Jabba, Mingora (hlavné mesto, odkiaľ sa dá zorganizovať veľa trekov) a napokon Kalam. Na tejto stránke nájdeš výborné informácie o možných túrach z Kalamu, zatiaľ čo na tejto ďalšej všeobecný prehľad o údolí Swat.
Chitral je pomerne veľké mesto, ktoré slúži ako základňa na návštevu blízkych údolí Kalash: Bumburet, Birir a Rumbur. Vedz, že ak chceš navštíviť údolia Kalash, musíš sa zaregistrovať na policajnej stanici a pridelia ti súkromného strážcu: v roku 2009 totiž skupina Talibanu prekročila hranicu a zabila viacero ľudí. Ak je to možné, odporúča sa navštíviť región počas festivalu Chilam Joshi, ktorý trvá štyri dni od 13. mája každého roka.
Do Chitralu z juhu: z Mingory idú minibusy do Timargary, odkiaľ môžeš vziať druhý minibus do Chitralu. Cesta je pomerne dlhá a môže trvať až 12 hodín. Alternatívne sa môžeš do Chitralu dostať aj z Kalamu cez údolie Kumrat, ku ktorému nájdeš výborného sprievodcu na tejto stránke.

Priesmyk Shandur.
Z Chitralu do Gilgitu treba prejsť cez priesmyk Shandur, ktorý leží vo výške 3700 metrov. Je to 390 km, ktoré verejnou dopravou zaberú dva celé dni; treba totiž najprv dôjsť do Mastuju, prenocovať tam a pokračovať do Gilgitu nasledujúci deň. Ideálne by bolo nájsť niekoho, s kým sa podeliť o náklady, a súkromný džíp, ktorý trasu zvládne zhruba za 18 hodín. Al Farooq Hotel sa zdá byť hlavným miestom pre cudzincov, ktorí hľadajú spolucestujúcich na zdieľanie cesty.
Malá odbočka: na vrchole priesmyku sa nachádza najvyššie položené pólo ihrisko na svete a ako sa zdá, cesta, ktorá stúpa cez hory, ponúka naozaj spektakulárnu panorámu.
Údolie Yasin sa nachádza približne v polovici cesty medzi Gilgitom a priesmykom Shandur, takže by to mohol byť dobrý spôsob, ako prerušiť cestu. Alternatívne ho môžeš navštíviť priamo z Gilgitu bez toho, aby si musel pokračovať ďalej do Chitralu. Ešte pred vstupom do údolia Yasin mi odporučili jazero Khalti a dedinu Gupis. Ak vyrážaš z Gilgitu, každý deň o 11:00 odchádzajú do Gupisu zdieľané minibusy z tohto miesta.
Toto je ďalšie údolie, ktoré mi odporučili a ktoré sa nachádza kúsok od Gilgitu. Údolie je oveľa zelenšie ako zvyšok regiónu a je obzvlášť obľúbené medzi miestnymi turistami. Hlavnou atrakciou sú jazerá na konci cesty a rezervácia, kde sa dá obdivovať leopard snežný.

Nie práve leopard snežný.
Pakistan som navštívil v lete, takže som ani neuvažoval o návšteve juhu krajiny. V tom období som preto nezozbieral veľa informácií. V každom prípade hlavnými zastávkami sú nepochybne Karáčí, bývalé hlavné mesto Pakistanu a zároveň najľudnatejšie mesto krajiny, kde sa okrem iného nachádza pôsobivé mauzóleum Mazar-e-Quaid postavené celé z bieleho mramoru na počesť zakladateľa Pakistanu. Sprievodcu nájdeš tu.
Thatta, neďaleko Karáčí, ktorá je so svojimi početnými pamiatkami UNESCO určite ďalšou zastávkou, ktorú treba zaradiť do itinerára po juhu krajiny. Stručného sprievodcu nájdeš tu. Quetta, križovatka pre každého, kto chce pokračovať v ceste po súši do Iránu, a napokon Multan, ďalšie z najstarších miest ázijského kontinentu, ktoré ťa so svojimi početnými historickými pamiatkami môže zamestnať aspoň pár dní. Sprievodcu nájdeš tu.

Mazar-e-Quaid.
Nižšie uvádzam možné itineráre na 2, 3 a 4 alebo viac týždňov. Ako v každej krajine neexistuje dokonalý itinerár pre dané časové obdobie, a to platí obzvlášť tu v Pakistane, kde niekto môže prísť výlučne kvôli trekingu do základného tábora K2 alebo navštíviť juh krajiny. Takže ber nasledujúce ako inšpiráciu a uprav alebo vytvor itinerár podľa svojich záujmov/rozpočtu!
Tento itinerár v podstate pokrýva hlavné atrakcie pozdĺž Karakoram Highway plus pár dní v Islamabade a hlavne v Lahore, ktoré použijem ako východiskový bod, pretože lety do oboch miest (Islamabad a Lahore) majú často porovnateľné ceny a z Lahore sú presuny o niečo efektívnejšie, ak máš málo času.

Lahore (2 noci)
Deň 1:
Zotav sa z jet lagu, krátko preskúmaj mesto a vyšplhaj sa na vrchol mešity Wazir Khan na západ slnka.
Deň 2:
Stráv doobedie v mešite Badshahi, v neďalekej pevnosti a pozri si sikhský chrám. Popoludní sa môžeš prejsť po opevnenom meste, navštíviť múzeum v Lahore a ak by si mal záujem, zaobstarať si miestnu SIM kartu, ZONG je najlepší operátor. Večer ceremónia na hranici Wagah.
Islamabad (1 noc)
Deň 3:
Vezmi autobus z Lahore do Islamabadu, na západ slnka navštív mešitu Faisal.
Poznámka: Podľa mňa Islamabad rozhodne nie je povinnosť, takže ak radšej stráviš čas inde, mohol by si vziať autobus ráno z Lahore, nechať väčšinu batožiny v úschove na autobusovej stanici (odporúčam Faisal Movers), navštíviť mešitu a potom sa vrátiť na stanicu na autobus do Gilgitu.
Gilgit (2 noci)
Deň 4:
Ak sa rozhodneš pre nočný autobus do Gilgitu, máš v podstate celý deň, ktorý môžeš využiť na návštevu Margalla Hills.
Deň 5:
Príchod do Gilgitu doobeda, prejdi sa po bazári a možno navštív Khargah Buddha.
Poznámka: Aj tu, ako je popísané v sekcii „Čo robiť a vidieť“, by si mohol ušetriť jeden deň tým, že sa zastavíš priamo pri Raikot Bridge a preskočíš na šiesty deň. Ani Gilgit, tak trochu ako Islamabad, podľa mňa rozhodne nie je povinnosť.
Fairy Meadows (2 noci)
Deň 6:
Dôjdi k Raikot bridge skoro ráno a zorganizuj džíp na dosiahnutie začiatku chodníka, ktorý vedie na Fairy Meadows. Zvyšok dňa si užívaj výhľady na Nanga Parbat.
Deň 7:
Dôjdi do základného tábora Nanga Parbat za jeden deň alebo alternatívne dôjdi až do Behalu.
Minapin (2 noci)
Deň 8:
Opusti Fairy Meadows ráno a dôjdi do Minapinu za jeden deň.
Deň 9:
Túra do základného tábora Rakaposhi.
Karimabad (2 noci)
Deň 10:
Dôjdi do Karimabadu. Navštív starú časť a vystúp až k pevnosti Altit.
Deň 11:
Navštív Eagle Nest, Baltit a Ganish.
Deň 12:
Autobus Faisal Movers, ktorý pokrýva trasu Gilgit–Islamabad, začína priamo v Karimabade, odchod by mal byť okolo 8. hodiny ráno.
Deň 13:
Autobus prichádza do Islamabadu skoro ráno. Spiatočný let z Islamabadu alebo ďalších 5 hodín autobusom do Lahore a spiatočný let odtiaľ.
S tromi týždňami v Pakistane odporúčam riadiť sa práve popísaným itinerárom a pridať nasledujúce zastávky.

Hopper (2 noci)
Deň 12:
Dôjdi do Hopperu z Karimabadu.
Deň 13:
Stráv deň v Hopperi.
Passu (2 noci)
Deň 14:
Dôjdi do Passu z Hopperu a popoludní navštív ľadovec Batura.
Deň 15:
Krátky trek od jazera Borith k ľadovcu Passu, visutý most v Passu.
Sost (2 noci)
Deň 16:
Dôjdi do Sostu z Passu a zorganizuj taxík na priesmyk Khunjerab na nasledujúci deň.
Deň 17:
Výlet na priesmyk Khunjerab.
Gilgit (1 noc)
Deň 18:
Dôjdi do Gilgitu zo Sostu a stráv zvyšok dňa v Gilgite.
Deň 19:
Autobus Gilgit – Islamabad.
Deň 20:
Autobus prichádza do Islamabadu skoro ráno. Spiatočný let z Islamabadu alebo ďalších 5 hodín autobusom do Lahore a spiatočný let odtiaľ.
So štyrmi týždňami k dispozícii odporúčam riadiť sa práve popísaným trojtýždňovým itinerárom a pridať okruh Skardu – Deosai – Astore.
S 5 alebo viac týždňami je podľa mňa najlepšie najprv pridať Péšávar, údolie Swat a Chitral a potom jednoducho nasledovať práve popísaný štvortýždňový itinerár.

Náhorná plošina Deosai.
Autobusy sú bezpochyby najbežnejší, najpraktickejší a najlacnejší spôsob presunu medzi jednotlivými destináciami krajiny, hlavne medzi veľkými mestami. Na severe, keď sa dostaneš do Gilgitu z jednej strany a do Péšávaru z druhej, veľké linkové autobusy takmer vždy uvoľnia miesto systému minibusov, ktorý spája vidieckejšie oblasti krajiny.
Úplne najlepšou spoločnosťou je Faisal Movers: je o niečo drahšia ako konkurencia, ale myslím, že to stojí za to, autobusy sú nové a každé sedadlo má vlastnú multimediálnu stanicu ako v lietadle, obzvlášť odporúčam hlavne na dlhú trasu Islamabad – Gilgit. Ďalšie dobré súkromné spoločnosti, ktoré spájajú veľké mestá a sú o niečo lacnejšie: Daewoo Sammi a Skyways.
Na severe krajiny, vrátane trasy Islamabad – Gilgit, je najlacnejšou možnosťou štátna spoločnosť Natco, autobusy však často nie sú v dobrom stave a kvôli úspore pár stoviek rupií je lepšie sa jej vyhnúť, ak sa dá, Natco však na rozdiel od ostatných spoločností premáva aj do destinácií ako Astore, Skardu a Chilas, pre ktoré neexistujú alternatívy.
V podstate, ak sa držíš popísaných itinerárov, po dosiahnutí Gilgitu sa musíš na pokračovanie na sever po Karakoram Highway verejnou dopravou spoliehať na tieto minibusy, často preplnené až po okraj, ktoré jazdia medzi hlavnými dedinami: tak trochu ako vo všetkých rozvojových krajinách má auto len veľmi málo ľudí a miestna doprava sa dostane aj do naozaj odľahlých oblastí, na informácie sa stačí opýtať miestnych.

Typické psychedelické nákladiaky Pakistanu.
V mestách sú taxíky naozaj lacné a ak máš prístup na internet, v Islamabade a Lahore je Uber ešte lacnejší ako bežné taxíky. Ďalšou naozaj lacnou možnosťou sú neslávne známe tuk tuky, ktoré sú v uliciach Islamabadu zakázané, ale v Lahore jazdia pokojne a sú bezpochyby najlacnejšou možnosťou.
Tak trochu ako vo všetkých rozvojových krajinách nečakaj taxametre a snaž sa vždy dohodnúť cenu pred nastúpením. Taxíky, hlavne zdieľané, sú obzvlášť populárne aj na severe krajiny, kde niekedy nahrádzajú minibusy a jazdia popri nich do vidieckejších oblastí.
Vnútroštátne lety nie sú práve lacné, ale ak ti to rozpočet dovoľuje, dostať sa do destinácií ako Chitral, Gilgit a Skardu lietadlom ti môže doslova ušetriť celé dni strávené v autobuse. Tri práve spomenuté letiská obsluhuje výlučne Pakistan Airlines. Pozor však, pretože hoci do týchto destinácií takmer vždy lietajú dva lety denne, kvôli poveternostným podmienkam sa často rušia.
Do ďalších destinácií v rámci krajiny sa môžeš pozrieť aj na Airblue.
Na juhu krajiny sú výbornou alternatívou k autobusom a objektívne pohodlnejšie, hlavne na dlhé vzdialenosti, hlavný web je tento.
Pakistan možno v plnom zmysle slova považovať za raj pre stopárov. Viac než raz sa mi stalo, že mi niekto ponúkol odvoz, hoci som ho o to ani nepožiadal, keď som išiel pešo po ceste. Týka sa to hlavne severu krajiny, kde sa veľmi veľa cestovateľov spolieha výlučne na stopovanie; najmä po Karakoram Highway to funguje úplne skvele!
Ja sám som stopoval pri mnohých príležitostiach a nikdy som nečakal viac ako 10 minút, miestni sú nesmierne radi, že ťa odvezú, a viac než raz dokonca trvali na tom, že ma zavezú do cieľa, hoci sa museli zastaviť skôr. Určite to vyskúšaj, uisťujem ťa, že keď si po Karakoram Highway pár ráz stopneš, prejde ťa chuť ísť v preplnených a oveľa pomalších minibusoch.
Napokon, ak by si chcel prenajať džíp na preskúmanie severu, povedala mi skupina miestnych z Lahore, ktorých som stretol v Astore, že oni dokázali prenajať jeden len za 4000 rupií na deň.

Toto je ďalšia naozaj populárna možnosť medzi cestovateľmi, ktorí si počas pobytu v Pakistane často prenajímajú alebo dokonca kupujú motorku. Ceny motorky v dobrom stave sa zdajú pohybovať okolo 400 €, ak sa však rozhodneš prenajať si napríklad svoju motorku v Gilgite a prejsť Karakoram Highway až k čínskej hranici, ako to robí veľa ľudí, počítaj, že zaplatíš približne 3000 rupií na deň.
V tomto bode sa pravdepodobne pýtaš, koľko stojí cesta do Pakistanu. Odpoveď je, že je to naozaj lacná krajina, jedna z najlacnejších, aké som kedy navštívil! Ak cestuješ lacno, môžeš pokojne spať v súkromných izbách a jesť vonku trikrát denne s denným rozpočtom 20 eur a hlavne nezabúdaj, že prakticky každá cena je zjednávateľná.
Len aby som ti dal pár čísel, autobus z Islamabadu do Gilgitu, viac ako 500 km a 15 hodín cesty, stojí približne 10–15 € podľa spoločnosti a zvolených služieb. Minibusy po Karakoram Highway sú pomerne ešte lacnejšie, 100 km z Aliabadu do Gilgitu približne 2 €, 20 km z Hopperu na Karakoram Highway vzadu v minibuse približne 50 centov.
Aj taxíky a tuk tuky sú naozaj lacné, 5 km cez deň by nemali stáť viac ako 300 rupií.
Aj jedlo je extrémne lacné. Dá sa pokojne poriadne najesť za menej ako 50 centov. Len aby som dal pár čísel: Roti, plochý chlieb, ktorý sa podáva prakticky s každým jedlom, stojí zvyčajne 5–10 centov, porcia Dalu, polievky z fazule/šošovice, stojí zvyčajne 40–50 centov, dva pekné kúsky kuracieho mäsa na rošte približne 1,5 €.
Bohužiaľ hostely nie sú veľmi rozšírené a nachádzajú sa hlavne vo veľkých mestách, ale spanie je napriek tomu stále naozaj lacné. Počas môjho mesiaca v Pakistane som nikdy nezaplatil viac ako 1500 PKR za súkromnú izbu, často som si vystačil len s 1000 PKR (kvôli inflácii posledných rokov to pravdepodobne stojí o 50 % viac). Išlo takmer vždy o dosť skromné izby, ale takmer vždy so súkromnou kúpeľňou a celkovo vôbec nie zlé.
Ak kempuješ alebo možno cestuješ a spíš v aute, môžeš pokojne zaparkovať a bezplatne využívať služby, wifi a spoločné priestory takmer vo všetkých PTDC v krajine. PTDC sú v podstate reťazec hotelov, ktoré patria oddeleniu pre rozvoj cestovného ruchu.
Couchsurfing vo veľkých mestách sa zdá byť naozaj populárny a nemal by si mať problém nájsť miesto na spanie. Ak hľadáš niečo luxusnejšie, reťazec Serena Hotels má niekoľko zariadení aj na severe krajiny.

PTDC v Skardu s Múzeom K2 v pozadí.
Na záver stojí za to povedať pár slov o poplatkoch za výber hotovosti v krajine. Hotovosť je absolútne nevyhnutná, hlavne hneď ako opustíš veľké mestá, a navyše veľmi veľa bánk neakceptuje medzinárodné karty. Moja rada je vziať si poriadne veľa peňazí v hotovosti, kurz v Lahore bol naozaj dobrý, na tomto mieste je množstvo zmenární, ktoré pracujú takmer na úrovni medzibankového kurzu.
Ak by si sa ocitol pri výbere, po vyskúšaní aspoň 15 rôznych bánk jediné, ktoré sa zdajú fungovať, sú MCB s poplatkom 800 PKR za výber, Allied Bank 800 PKR za výber a Standard Chartered, najlepšia možnosť 500 PKR. Všetky tri banky umožňujú vybrať len 20 000 PKR na transakciu. Pozri si najlepšie karty na cestovanie.
Pokiaľ ide o SIM karty, ZONG je spoločnosť s najlepším pokrytím. Ak máš telefón, ktorý podporuje eSIM, a chceš pohodlie surfovať hneď od začiatku bez nutnosti kupovať miestnu SIM kartu, odporúčam ti použiť službu ako tú, ktorú ponúkajú Airalo a Ubigi. Ak sa pre toto riešenie rozhodneš, treba však zvážiť aspoň pár vecí. Po prvé, až na zriedkavé výnimky sa dáta platia oveľa drahšie, než by stáli pri použití miestnej SIM karty; po druhé, ich miestny partner nie je vždy ten s najlepším pokrytím na území. V podstate si myslím, že väčšina cestovateľov by urobila lepšie, keby si kúpila miestnu SIM kartu (alebo možno skúsila kúpiť eSIM miestneho poskytovateľa), ale pokojne si to zváž sám, pretože výnimiek nie je málo. Napríklad keď som navštívil Japonsko, plán, ktorý ponúkalo Ubigi, bol výhodnejší ako akákoľvek miestna SIM karta, ktorú som mohol kúpiť bez preukázania, že som rezident.
Väčšina jedál pozostáva jednoducho z karí podávaného s ryžou alebo chapati, ktoré je v podstate nekysnutý chlieb pečený v hlinených peciach, zatiaľ čo Parantha, vyrobená z toho istého cesta, sa zvyčajne vypráža, a preto je oveľa mastnejšia.
Čoskoro si všimneš, že keď sa karí podáva s chapati, to druhé úplne nahrádza príbor a jedlo sa konzumuje výlučne rukami.
Niekedy sa namiesto karí podáva polievka spolu, samozrejme, s nevyhnutným chapati, najpopulárnejšou polievkou je úplne bezpochyby Dal, ktorý môže byť žltý (žltá a červená šošovica) alebo hnedý, v každom prípade ide v podstate o šošovicovú polievku. Zatiaľ čo ki sabzi je zeleninová polievka, ktorá má zvyčajne hlavnú ingredienciu, ako napríklad Aloo ki sabzi, aloo znamená zemiaky, takže v tomto prípade ide o zeleninovú polievku, kde hlavnou ingredienciou sú zemiaky, kombinácie sú rôznorodé a niekedy zahŕňajú aj mäso.
Ďalšie dve mimoriadne populárne jedlá sú kuracie mäso na rošte, ktoré nájdeš prakticky všade vo veľkých mestách, kde sú skutočné rotisérie podávajúce takmer výlučne kuracie mäso, a biryani, ryža podávaná s kúskami kuracieho mäsa a zeleniny.
Na záver si daj pozor na to, čo piješ, vyhni sa vode z vodovodu a ak chceš urobiť láskavosť životnému prostrediu aj svojej peňaženke, používaj fľašu s filtrom!

Street food v Pakistane.
Je Pakistan naozaj taký nebezpečný, ako sa zdá? Dá sa v Pakistane cestovať bezpečne?
Niektorí hovoria, že krajina je extrémne bezpečná, a často sa mi stávalo, že som od miestnych počul s pevným presvedčením opakovať „Pakistan is safe“, ja však verím, že pravda je niekde uprostred: je síce pravda, že väčšinu krajiny možno považovať za bezpečnú, ale je aj pravda, že niektoré regióny, hlavne tie blízko afganskej hranice, za také považovať nemožno, alebo aspoň nestabilita týchto oblastí je každému na očiach.
Napriek tomu bol Gilgit – Baltistan, štát, ktorý určite prijíma najviac turistov a popri tom je najliberálnejší zo všetkých, pokiaľ ide o islamizmus, v posledných rokoch miestom len jedného atentátu. Ak sa napríklad pozrieme na túto stránku, všimneme si, že len v meste Quetta bolo za posledných 10 rokov približne 15 teroristických útokov. Skrátka, Khyber Pakhtunkhwa a Balochistan sú dva štáty, ktorým je pravdepodobne lepšie sa vyhnúť, ak nie si ochotný pripustiť určité riziko; v zvyšku krajiny by si s trochou zdravého rozumu nemal mať žiadne problémy a naopak, budeš sa môcť tešiť z obrovskej pohostinnosti, ktorú tento národ ponúka.
Existujú navyše dve témy, pri ktorých sa odporúča dávať pozor, ako sa o nich hovorí: India a najmä región Kašmír a islam. Obe sú pre mnohých Pakistancov citlivé témy, preto moja rada je vyhnúť sa rozhovorom o nich alebo aspoň vyjadriť svoj názor s extrémnou úctou.
Hoci som stretol viac než jednu cestovateľku, ktorá cestovala sama, skúsenosť z cestovania pre ženu, ktorá nie je zvyknutá na takú výrazne mačistickú spoločnosť, môže byť prinajmenšom zvláštna. Odporúčam ti prečítať si tento pekný článok o tom.
Dobre, dúfam, že som ťa touto poslednou sekciou venovanou bezpečnosti vôbec nevystrašil, Pakistan je rozhodne krajina, ktorú treba navštíviť, a dúfam, že jeho nedávna história a skutočnosť, že niektoré regióny treba stále považovať za nestabilné, ťa neodradia od návštevy!
Na záver, hlavne ak máš v pláne robiť trekking vo výške viac ako 3500 metrov, jediné dve poistenia, ktoré túto aktivitu pokrývajú (pokiaľ viem), sú World Nomads, ktoré umožňuje poistiť trekking až do 6000 metrov (pridaním ako extra aktivity, ako je ukázané na tejto stránke) a TrueTraveller, ktoré po pridaní balíka „Extreme Pack“ ponúka krytie pre trekking nad 4600 m. Ako som už spomenul, väčšina ostatných poistení sa končí pri 3500 metroch, niektoré aj skôr.
Plánuješ cestu do Pakistanu? Pozri si tieto články:
Máš otázky? Alebo čerstvé informácie? Pokojne zanechaj komentár alebo mi napíš na Instagrame!
Na podporu / virtuálnu pizzu a pivo 🙂
